Praha/Bratislava
11. októbra (TASR) - Správu o tom, že sa 83-ročný Jaroslav Seifert stal
laureátom Nobelovej ceny za literatúru, neuvítali vtedajší
predstavitelia komunistickej moci v Československu s nadšením. Jeden z
najznámejších českých básnikov mal totiž takmer celý svoj tvorivý život
problémy s totalitným režimom a patril aj k prvým signatárom Charty 77.
Aj oficiálne denníky informovali o tejto udalosti stroho, nie na
titulných stranách a len niekoľkými vetami v kultúrnych rubrikách. V
piatok 11. októbra uplynie od tejto udalosti 40 rokov, v tento deň roku
1984 Švédska kráľovská akadémia zverejnila jeho meno ako držiteľa
Nobelovej ceny za literatúru.
V tom čase vážne chorý Seifert sa správu dozvedel v nemocnici. Pre
zdravotné problémy si nešiel cenu prevziať osobne, ale prestížne
literárne ocenenie za neho prebrala jeho dcéra. Nebola to jeho prvá
nominácia na na Nobelovu cenu za literatúrum, už v roku 1953 Seiferta
navrhol literárny historik Albert Pražák. Na prestížne literárne
ocenenie ho potom v roku 1968 navrhol francúzsky spisovateľ Louis
Aragon, ktorého v tejto nominácii podporoval aj svetoznámy lingvista
Roman Jakobson. Ten Seiferta zase navrhol aj v rokoch 1969, 1976, 1978 a
1979.
Na Nobelovu cenu za literatúru boli z českých literátov nominovaní
Jaroslav Vrchlický, Josef Svatopluk Machar, Otokar Březina, Karel Čapek,
Vladimír Holan, Milan Kundera či Arnošt Lustig, laureátmi ocenenia sa
nestali. Medzi nobelistov však patrí český fyzikálny chemik Jaroslav
Heyrovský, ktorému v roku 1959 udelili Nobelovu cenu za chémiu.
Seifert patril k hlavným osobnostiam ľavicového avantgardného hnutia
medzivojnového obdobia v Československu. V roku 1929 ho však vylúčili z
Komunistickej strany Československa (KSČ) pre jeho kritiku boľševického
smerovania strany, ktoré nastolil budúci robotnícky prezident Klement
Gottwald. Dva roky po februárových udalostiach z roku 1948 podrobili
Seiferta aj ostrej kritike za básnickú skladbu Píseň o Viktorce (1950).
Začiatkom 60. rokov minulého storočia sa spoločenská klíma zmenila a
režim viac toleroval Seiferta aj napriek jeho kritike pomerov v
Československej socialistickej republike (ČSSR). Básnik si nekonformnými
postojmi získal značný rešpekt nielen zo strany vtedajšej
spisovateľskej obce, ale aj verejnosti. V roku 1967 mu udelili dokonca
titul národný umelec. Ako predseda Československého zväzu spisovateľov
patril k stúpencom reformného hnutia známeho ako Pražská jar. Patril
medzi signatárov manifestu Dvetisíc slov a neskôr aj k hlasným odporcom
okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy.
V období normalizácie sa opäť sa ocitol na okraji literárneho života a
jeho legendárna zbierka Morový sloup obsahujúca básne z rokov 1968 -
1970 vyšla iba v samizdate. Svoj kritický postoj k spoločenskej a
kultúrnej situácii v ČSSR vyjadril aj podpisom Charty 77, pričom patril k
jej prvým signatárom.
Jaroslav Seifert sa narodil 23. septembra 1901 v Prahe. Gymnaziálne
štúdiá nedokončil, ale venoval sa novinárskej práci a literatúre. Patril
k popredným predstaviteľom ľavicovej avantgardy 20. rokov minulého
storočia a bol zakladajúcim členom umeleckého hnutia Devětsil. Jeho
básnické dielo sa odvíjalo od proletárskych zbierok Město v slzách
(1921), Samá láska (1923) cez poetizmus reprezentovaný zbierkou Na
vlnách TSF (1925) až k vyjadreniu citového vzťahu k drobným darom
života, k domovu či k národnej kultúre v zbierkach Poštovní holub
(1929), Jablko z klína (1933), Ruce Venušiny (1936), Světlem oděná
(1940), Kamenný most (1944).
V roku 1945 vydal aj zbierku Přílba hlíny a neskôr dve knihy básní
inšpirované obrázkami Mikuláša Aleša a Josefa Ladu Šel malíř chudě do
světa (1949) a Chlapec a hvězdy (1956).
Šesťdesiate roky priniesli zmenu v Seifertovej poézii. Zmizli rýmy,
rytmická pravidelnosť, verš zdrsnel. V tvorbe sa objavili tóny
melancholickej nostalgie, životnej bilancie, plynutia času a motív
smrti, zaznievali spomienky na detstvo, na prvé lásky, mŕtvych priateľov
a na dramatické udalosti života. Toto obdobie reprezentujú zbierky
Koncert na ostrově (1965), Odlévání zvonů (1967), Halleyova kometa
(1967), Deštník z Piccadily (1979), Morový sloup (1981), Býti básníkem
(1983). Je tiež autor sugestívnej spomienkovej knihy Všechny krásy
světa, ktorá vyšla v Toronte v roku 1981, potom niekoľkokrát s
cenzúrnymi zásahmi aj v Československu. Jej kompletné vydanie vyšlo
oficiálne až v roku 1993.
Básnik a chartista Seifert bol známy aj blízkym priateľstvom so
slovenským hercom Ladislavom Chudíkom. Ich vzájomná korešpondencia vyšla
knižne pod názvom Tichý dvojhlas (2011). Zatiaľ jediný český laureát
Nobelovej ceny za literatúru Jaroslav Seifert zomrel 10. januára 1986 v
Prahe. Pochovaný je v Kralupách nad Vltavou. V tomto meste sa od roku
1996 na jeho počesť každoročne koná festival Seifertovy Kralupy s
autorskou literárnou súťažou.